Po zdolaní 6 tisícovky Huayna Potosi nám bolo jasné, že 7 tisícovka na seba nenechá dlho čakať. Koncom januára tohto roka sme sa vrátili z Bolívie a ani nie o 2 mesiace mi prišli do mailu letenky. Viedeň – Moskva, Moskva – Oš. Tak nejako som s tým počítala, pretože sme sa o mojej prvej sedemtisícovke s Janíkom bavili niekoľkokrát. Avšak, nečakala som, že k tomu dôjde tak „rýchlo“.

Zvažoval sa Pik Lenina a Mustagh Ata. Vyhral Pik Lenina…Z jednoduchého dôvodu. Pod Mustagh Atu, ktorá leží v Ujgursku v Číne, musíte ísť so sprievodcom ako organizovaná skupina. A keďže sa tam v tom čase nik nechystal… tak nebolo vlastne o čom premýšľať. Začala som študovať, čo nás čaká…Vrchol s výškou 7 134 metrov nad morom je najvyšší vrchol Zaalajského hrebeňa a druhý najvyšší vrchol v bývalej sovietskej časti Pamíra. Leží na hranici medzi Tadžikistanom a Kirgizskom a v oboch krajinách je druhým najvyšším. Západným svetom bol objavený v roku 1871 a v tom čase dostal pomenovanie Pik Kaufman po prvom generálnom guvernérovi ruského Turkestánu. V roku 1928, ho po úspešnom prvovýstupe pomenovali po Vladimírovi Iljičovi Leninovi. V Tadžikistane sa mu však od roku 2006 hovorí Vrchol Avicennu. Na samotný vrchol sa dá vystúpiť z viacerých strán. Avšak najobľúbenejšia a najpoužívanejšia je trasa cez Pik Rozdelnaja (6159 m n.m.). A to z dôvodu, že sa tu nestretnete s lezeckými úsekmi v skale a ani ľade. No i napriek tomu je táto cesta definovaná ako fyzicky, psychicky a technicky náročná. Musíte totiž počítať s tým, že budete kráčať po strmých výstupoch, prechádzať nástrahami ľadovca, zvládať rýchle zmeny počasia a spoliehať sa jeden na druhého. Nehovoriac o aklimatizácii a jej dôsledkoch. Príbehy tých, ktorí tam boli ma fascinovali a zároveň mi naháňali strach. To, či sa dostanete na vrchol akoby nezáviselo od fyzickej kondície, ale od vôle samotného Pik Lenina. A ten, kto jeho rozhodnutie nerešpektoval, na to aj doplatil. Niekedy až smrťou. Nakoniec…sami sme boli toho svedkom. I napriek obavám a strachu som sa na tento trek tešila. Mohla som na 19 dní vypustiť z hlavy každodenné problémy a zažiť niečo nové.

Moji drahí, sedemtisícovka veru sranda NIE JE. To som si ale uvedomila, až tu…Po zdolaní sedla v Nepále a šesťtisícovky v Bolívii, som si naivne myslela, že to bude niečo obdobné. Jednoducho…len také dlho hodinové a niekoľkodňové stúpanie do kopca. Samozrejme, že som si bola vedomá, že budem musieť mať niečo natrénované a skutočne som to mala aj v pláne. Ale, ako sa hovorí „Človek mieni a Boh mení“. V priebehu troch mesiacov som absolvovala operáciu, rekonvalescenciu a následne ochorenie vyžadujúcu užívanie 20 dňových antibiotík. A keďže bol i čas dovoleniek, „makala“ som niekoľko desiatok hodín i v práci. Na získavanie kondičky mi akosi neostával čas a ani sila. Jediné, čo som ako tak zvládala, bol beh. Nebola som ale jediná, kto našu prípravu zanedbal. Janík bol na tom obdobne. Dnes sa len usmejem nad tým, ako v jeden deň doniesol špeciálny stan s prístrojom, ktorý znižuje obsah kyslíka. Aby sme boli ešte pred príchodom na miesto aklimatizovaní. Po správnosti, by ste v ňom mali tráviť dni i noci. V našom prípade nereálne, a jediné, čo sa dalo, bolo v ňom tráviť letné noci. Bolo to v čase, keď Slovensko zasiahli tropické horúčavy. Pamätáte sa na tie noci? Teplé, bez závanu akéhokoľvek vetríka? Spánok nehrozil ani v normálnej posteli, nieto v nejakom igelite bez „kyslíka“. Odhodlanie však bolo…u mňa dvadsať minút. A Janíka o čosi dlhšie. Pamätám si, ako som jemným hláskom, potichučky „zašveholila“: „Janík, mne sa tu nedá spať.“ A namiesto poľutovania sa mi dostalo reakcie v podobe: „Chceš ísť na sedemtisícovku? Musíš vydržať!!!. Ten stan nebol zadarmo. Vyrovnal som to kosačkou!“ A tak som držala, lapala vzduch a keď zaspal, otvorila potajomky stan a rýchlo dýchala čerstvý vzduch. By ste neverili, aký sa mi zdal príjemne chladný v porovnaní s tým, čo bolo v stane. Ale….po niekoľkých dňoch, kedy už aj Janík lapal dych a budil sa nevyspatý, unavený a celý dopotený, upustil od tejto prípravy. Akosi to, že nás to spanie v stane „stálo“ kosačku, už tak dôležité nebolo. A nebola by som to ja, keby som mu nepovedala: „Janík!! Chceš ísť na sedemtisícovku? Vieš predsa, že ten stan nebol zadarmo. Musíš vydržať!“ Mali ste vidieť ten pohľad!!! Ešte teraz mi je do smiechu z toho ako sa tváril. A záver? Z 30 dní sme v ňom spali maximálne 5, a to len niekoľko hodín. Takže sme vôbec neboli aklimatizovaní a ani sme nemali natrénované. Ale tešili sme sa ?.

Balenie bolo rýchle a ako vždy na poslednú chvíľu. Pár hodín pred odchodom na letisko. Všetko sme si niesli zo sebou, takže …čo najmenej vecí. Mala som zbalených pár tričiek, šortky, teplé nohavice, tenká, hrubá bunda, rukavice, čiapka, ponožky, spacák, topánky. Plus hrubá páperová bunda a nohavice do výšky. Potajomky som si zobrala dve indulóny na natretie tela(inak nezaspím), pretože normy boli strašne prísne. Skúsila som, či by neprešla aj kniha, ale…odpoveď: „Kto to bude niesť!!!“ jasne naznačila, že toto mi neprejde. A veru by sa mi počas dlhých bezsenných nocí veru zišla. V porovnaní s inými ženami som bola na tom neuveriteľne biedne. Keď som videla, čo všetko mali so sebou, len som ticho závidela. V trojke tábore si napríklad jedna Ruska vytiahla malé zrkadielko, make-up a pekne sa upravila. Nalakované nechtíky, riasenka, jemný rúž, hrebeňom upravená hriva…Ja indulóna a gumička do vlasov. Najhoršie ale bolo, keď si vytiahli iné „dobroty“. Taká snickerska, horká čokoláda s lieskovými orieškami alebo slaninka, či saláma. My sme mali dve čokoládové tyčinky určené až na vrcholový výstup, dva gély a jeden hroznový cukor. A to Janík na margo nášho vybavenia pri balení skonštatoval: „No, tak takto vybavený som ešte veru nešiel“. Pravdou ale je, že v základnom tábore a v jednotke sme mali stravu zabezpečenú. Jedla bolo dosť a nechýbalo nám vlastne nič. Dokonca som nám robila desiaty a čaj do „akože termosky“ (fľaše obalenej v nejakej látke, ktorá absolútne nedržala teplotu). Avšak pri pohľade, čo všetko mali nabalené ostatní turisti, som veru s vyhlásením Janíka súhlasiť nemohla!!! Oni na rozdiel od nás, si ale svoje batohy „neťahali“ celou cestou na svojich chrbtoch. Batožiny im až do posledného tábora vyniesli najskôr kone a potom nosiči. Takže, v konečnom dôsledku som bola rada, že som rada…

Takých, ako my bolo iba zopár. A ja som bola v tej chvíli na seba neskutočne pyšná. Pocit obdivu, keď sme s ťažkými batohmi obiehalo tých „odľahčených“ ma nesmierne uspokojoval. A myslím, že i Janíka. Mnohí sa nás pýtali, odkiaľ sme, a či si to skutočne vynesieme až nahor. A vtedy vás napadne, že tie výšky a hory už vôbec nie sú o tom, že vy sami chcete niečo dokázať. I tu už vládne komercia, Za určitý balík peňazí vás sa do tej najväčšej možnej výšky doslova vytiahnu. Na lane…ako zomby. V mrákotách, prepletajúc nohu cez nohu, neprítomný pohľad. A verte, že takýchto ľudí je čím viac. Spomínam si na naobliekaného Japonca, ktorý bol naviazaný na svojho vodcu a „ťapkal“ z nohy na nohu. Kašľal, ledva dýchal. Evidentne bol zmorený a to bol ešte len na začiatku stúpania. Nepáčilo sa mi to. Vodca na neho nervózne pokrikoval: Poď, poď!!!“ akoby si ani neuvedomoval, že ten človek „melie z posledného“ Pýtala som sa Janíka, prečo mu nepovie aby si vyzliekol hrubú páperovú bundu, dal si dole rukavice a poriadne sa napil. Slnko totiž vtedy neskutočne pálilo a bolo nesmierne teplo. Nechápala som ako vôbec môže taký naobliekaný kráčať do kopca. Neustále som sa za ním obzerala, až kým sa nám nestratil z dohľadu. Bolo mi ho ľúto…

Ale poďme k už k samotnému dianiu. Leteli sme z Viedne do Moskvy a odtiaľ do Ošu. tak trochu mi bolo ľúto, že nepobudneme pred samotným výstupom niekoľko dní v ruských mestečkách. Neviem prečo, ale Moskva a Lenin ma lákali. Chcela som ho vidieť, no Janík nemal pochopenie pre tento môj „sen“. „Vysušeného“ boľševika (tak ho nazval), mi nedoprial. Ale aby som nebola taká sklamaná, ukázal mi ho aspoň v nadživotnej veľkosti z bronzu v Uzbekistane, kde sme po návrate z výstupu na pár dní vycestovali. Do Ošu sme prileteli okolo štvrtej hodiny ráno. Na letisku takmer žiadna kontrola. Nie ako vo Viedni, že musíte z príručnej batožiny vyložiť všetku elektrotechniku a iné drobnosti. Po predchádzajúcich skúsenostiach som teda začala vo svojom batôžku hľadať tablet, že ho vyložím …ale ruská bábuška na mňa tak zaziapala mohutným chlapským hlasom, že som ostala skamenená stáť. A v tom sa ozval Janík“ „Ony sú také….to je normálne, neboj sa.“ Žiaden prívetivý úsmev, žiadne mrknutie či nadviazanie malej konverzácie. Iba hurónske “ IDITE!!!!!“ A tak sme išli a hľadali zástupcu agentúry, ktorá nám vybavovala všetky potrebné papiere a vstupy. Neboli sme sami. Okrem nás využili ich služby 4 Rusi a Rakúšan. Z tých 4 Rusov bola jedna žena. Pamätám si, že keď som sa na ňu pozrela, vôbec mi nepripadala ako nejaká veľká alpinistka. Nalakované nechty na čierno, odfarbené dlhé vlasy do blond-siva. A zas ten zachmúrený pohľad. Všetci sme nasadli do minibusu, ktorý nás viezol do sídla agentúry. Bol to veľký rodinný dom s mnohými prístavbami. Na rozdiel od doterajšieho kontaktu s nevrlými Ruskami, bola táto pani nesmierne milá, usmievavá a zhovorčivá. Možno v tomto prípade platilo, že biznis je biznis…Bolo to príjemné osvieženie Za svitania boli pre nás pripravené raňajky s koláčikmi, šunkou, ovocím a miestnymi špecialitami. K tomu káva, čaj…Strávili sme tam takmer hodinu a potom nás všetkých opäť nasadili do minibusu s tým, že sa po ceste zastavíme v supermarkete aby sme si nakúpili potrebné veci a vymenili peniaze. My…samozrejme len to druhé. Batohy totiž museli byť čo najľahšie. Rusi kupovali sladkosti, jedlo, alkohol, vlhčené obrúsky, cigarety… Ja som so závisťou pozerala a pregĺgala.

Minibusom sme sa viezli niekoľko hodín po prašnej a málo obývanej ceste do základného tábora vo výške 3600 m.n.m. Na ten prvotný pohľad nezabudnem. Množstvo žltých stanov, malé jazierka, mohutná rieka. Vôbec mi to nepripadalo ako základný tábor. Dostali sme jeden z tých stanov. Vybavených elektrinou, matracami položených na drevených podstavcov. K dispozícii bola navyše i sprcha, internet a neobmedzené množstvo jedla. V bare bolo dokonca šampanské, pivo, kola, čokoláda! All inclusive. Tu som veru hladom netrpela, na rozdiel od dvojky a trojky tábora, kde sme boli odkázaní na instantné jedlá 2krát denne. Pri tejto príležitosti chcem odkázať jednému bratislavskému predavačovi v špecializovanej predajni, ktorý mi tvrdil, že v takej nadmorskej výške jesť nebudem… „ Môj milý!!!! Taká hladná ako vo výške 4000, 6000 a 7000 som ešte nebola. Dva sáčky mi boli veru málo!!!Zjedla by som i oveľa viac.“ Tie ich travellunche mi skutočne nesmierne chutili….Taká zemiaková kaša so šunkou, šošovicová so zeleninou alebo čilli con carne….jooooj. A majú aj dezerty…čokoládová pena alebo jogurtová zmes s ovocím. Bohužiaľ, tie mi neboli dopriane. Však asi viete prečo. V prvom tábore som si mohla skutočne vyberať. Na raňajky bolo v ponuke mäsité, bezmäsité, sladké i slané. Ovocie a zelenina. Obedy pozostávali z dvoch druhov polievok, cestovín, rôzne pripraveného mäsa a množstva všakovakých šalátov. Večera obdobne. Naozaj ako v hoteli. V dvojke už bola strava na prídel. Raňajky – vločková kaša s maslom, chlieb, syr, saláma, džem, a koláč. Na obed polievka…jednoduchá zeleninová alebo vývar. No a potom ryža, zemiaky, mäso, zeleninové šaláty. Obdobne tak večera. Porcie neboli veľké, a ja som musela občas požiadať o duplu. Ostatní ľudia nie. Dokonca na tanieri nechávali zbytky. A mne to nešlo do hlavy! Prišla som na to až úplne na konci, keď som „načapala“ skupinku ako sa napcháva v stane klobáskami a salámou. Dokonca vytiahli niečo obdobné čipsom. Oni jednoducho hladní neboli…., a preto boli tak prieberčiví!!

V základnom tábore sme zotrvali 2 dni. Aklimatizovali sme sa výstupom do výšky vyše 4000 m. n.m., okúpaním v miestnom jazierku a prešli sme si aj časť trasy do tábora č 1. V rovnakom čase ako náš výstup sa tu konal aj beh „Lenin Peak Vertikal Sky Marathon“, do výšky 7 134 m n.m., teda až na samotný vrchol. Pre nás úplne nepochopiteľné…Tipovali sme, ktorí z nášho okolia sú samotní bežci. Bolo ich zopár a výkon, ktorý v časovom limite podali bol skutočne obdivuhodný. Keď si predstavím koľko dní trval výstup nám a koľko času mali oni (5 hodín), tak mi to nešlo do hlavy. Vtedy si uvedomíte, čo všetko sa dá…

Zo základného tábora sme vyrazili úplne poslední, okolo 9. hodiny ráno. Obiehal nás starý autobus plný turistov. Tí vo výške 3 800 m.n.m., odovzdali svoju batožinu nosičom, ktorí ju vyložili na kone a kráčali si len tak naľahko. Povedali sme si, že pôjdeme pomaly. Čakala nás 10km cesta v čoraz väčšej nadmorskej výške. Postupne sme ale začali predbiehať „tých naľahko“ kráčajúcich ľudí a klamala by som, keby ma ten pocit netešil. Poniektorí sa nám prihovárali a s obdivom na nás pozerali. Bola som na seba pyšná!!! Slnko svietilo, bolo príjemne teplo a scenéria okolo nás nádherná. Kráčali sme po úzkom chodníku, vyhýbali sa koňom s nákladmi a s obdivom pozerali na samotných jazdcov. Jeden z nich mi utkvel dodnes v pamäti. Malý, asi 6 ročný chlapec. Mal zachmúrený pohľad, v sedle sedel pevne a rukami rýchlo gestikuloval. Vyzeral ako dospelý muž, ktorý vie čo robí. Pred ním cválal na koni otec a brat. Nebolo pochýb, že išlo o rodinný biznis. Muž pri nás zastavil a opýtal sa, či nám majú zobrať batohy. Usmiali sme sa, že nie. Chceli sme sa s nimi porozprávať, ale keďže sa biznis nekonal, len kývli hlavami, niečo si medzi sebou zakričali a odklusali preč. Príroda, v ktorej sme sa nachádzali, pôsobila na prvý pohľad nehostinne, Samé holé skaly, kamenné kopce, ľadovec, štrkovité šikmé cestičky, na ktorých sa nesmierne šmýkalo. Stačilo len trochu mimo stúpiť a šmýkali by ste sa po zadku do údolia. Pripadala som si ako v mesačnej krajine. Nič len hnedá a šedá farba, ľadová valiaca sa rieka, ktorej hluk bolo počuť už z diaľky. A zástupy kráčajúcich turistov. Na tento obraz si zvyknete pomerne rýchlo, ale keď sa vraciate späť, do nižšej nadmorskej výšky, prekvapí vás zrazu toľko zelene a kvetov.

Tesne pred dorazením do tábora (4 300m.n.m.) sa náhle zmenilo počasie. Čierne mraky, silno fúkajúci vietor, výrazné ochladenie. Zrazu zahrmelo a spustil sa dážď. Vytiahli sme si rýchlo bundy a pridali do kroku. Ako sme sa blížili, tak kvapky vody vystriedali ľadovcovité guličky. Nepríjemne nám udierali do tváre a ja som bola šťastná prešťastná, že sa blížime do cieľa. Predčasne!!!Nejakým spôsobom sa nám podarilo z cestičky odbočiť a netrafiť. Došli sme do nejakého úplne iného campu. Priznám sa, že som bola zúfalá. Bola mi nesmierna zima, bola som unavená a bála som sa, či ho vôbec v takomto počasí nájdeme. Za pomoci druhých sme sa tam našťastie asi po takej trištvrte hodine dostali. Premrznutá som sa zabalila v stane do spacáka a zavelila: „Musím si dať poldeci.“ Janík vyskočil a o malú chvíľu v ruke niesol 7decku kirgizského koňaku a čaj. Tá chuť a vôňa…Už po prvom dúšku sa mi celým telom rozliala príjemná horúčava, hlava si mierne zatočila a ja som spokojne zavzdychala. Neviete si predstaviť, aký to bol príjemný pocit po celom dni. Uvoľnenie a pokoj. Nevypila som ju naraz, šetrila som si na horšie časy…i keď, dlho nevydržala. Na jej dno som sa pozrela už na druhý deň, keď sme sa v tábore stretli s dvoma Slovákmi. Jeden Kysučan (ako Ja) a druhý z Trenčína. Obaja fyzicky veľmi zdatní. Jeden horský záchranca, druhý cez drahokamy (hneď mi napadlo, že mi nejaký na prste chýba). Keď nám popisovali v akom časovom limite a s akou váhou na chrbtoch išli hore, otvárala som oči. Napriek tomu sa im vrchol nepodarilo dosiahnuť. Ako povedali: „Aklimatizáciu neokašleš..!“ V duchu som chytala paniku. Oni, natrénovaní a vyšportovaní mali problém. Preboha a čo my? Oproti nim sme boli úplní začiatočníci, teda aspoň ja. Skutočne som mala strach. Nejako to vycítili všetci traja a zmenili rétoriku. Nezabudnem na vetu „Ty si Kysučanka, ty to dáš. Janík má pochodený svet, je skúsený. Nemáš sa čoho báť.“ Neviem prečo, upokojilo ma to, a možno aj ten koňak, ktorý sa nám pekne míňal. Tým chlapcom som veľmi vďačná. Nielen za to, že mi dodali odvahy, ale i zato, že nás sčasti zachránili. V rozhovore došlo na to, že nemáme termosku a ani paličky. Bez mihnutia oka nám dali tú svoju. No a pridali k nej med a citrónovú šťavu, pretože: „Základom je sladký a teplý čaj“, ktorý vás nielen zohreje ale aj dodá energiu. Mali pravdu. Dokonca presvedčili Janíka, že ísť hore bez paličiek, je totálny nezmysel. A tak Janík zašiel za miestnymi a jednoducho si jedny vypýtal. A oni mu ich bez akejkoľvek zálohy, či náhrady požičali. Verte, i v tomto mali absolútne pravdu. Kráčať strmo do kopca, v snehu s batohom na chrbte bez paličiek je ako plávať v mori bez nôh. Oveľa rýchlejšie sa unavíte a vyčerpáte. Ďakujem za to, že sme ich stretli.

Tie dva dni v štvortisícovej výške sme strávili výstupom na kopec Yuhin Peak 5100m. Po dvoj až trojhodinovom šlapaní nás na jeho vrchole čakalo snehové pole a úžasný výhľad. Ťažko popísať tieto pocity. Predstavte si, že vám slnko svieti do tváre, na pokožke cítite slabý vietor a pod vami sa rozliehajú vrcholy okolitých kopcov a obrovský ľadovec, ktorý budí rešpekt. Nejako zvlášť sme nadmorskú výšku nepociťovali. Žiadne závraty hlavy a ani kašeľ. Našťastie. Jediné, čo som pociťovala bol hlad!

Trasu z tábora 1 do ďalšieho, mnohí označujú za najnáročnejšiu. Dôvodom sú trhliny v ľadovci, cez ktoré musíte prejsť. Nie prejsť…ale preskákať! Preto sme sa rozhodli, že si vyskúšame v rámci aklimatizácie i to. Keď som videla prvú väčšiu trhlinu, stuhla som. Nemala som šancu ju preskočiť. (Ja totiž neviem skákať. Nevyskočím ani na lavičku alebo debnu, a ani do diaľky. Jednoducho mi to nejde). Nastala panika. Slzy, triaška…Janík na mňa zakričal: „Odraz sa a skoč!“ Ale mne sa nedalo. Hľadal preto inú trasu, ale tá trhlina bola taká dlhá, že sa moc robiť nedalo. Mimo stôp nám totiž hrozilo, že sa prepadneme. „Keď budeš skákať, potiahnem ťa lanom dopredu,“ ozývalo sa mi v ušiach. Nadýchla som sa, vydýchla a ani neviem ako skočila. Janík prudko potiahol lanom a ja som na druhej strane dopadla na brucho. Ruky a nohy sa mi triasli, strachom. Vedela som, že si to budem musieť poriadne nacvičiť, tak sme tam skákali z jednej strany na druhú nejaký ten čas. A i keď som si už bola trošku istejšia, stále ma mátal pocit, že toto je len malá časť toho čo nás na druhý deň čaká.

Výstup do tábora 2 (5 400 m.n.m) začínal o tretej ráno. Nespala som celú noc, teda tých pár hodín. Keď nám budík zazvonil, mala som slzy na krajíčku. Bolo chladno, hviezdy ešte svietili a ja som ťažko prehĺtala ovsenú kašu. V tom istom čase štartovali i bežci, a ja som sa utešovala tým, že keď to zvládnu oni a aj toľkí turisti, nemôže to byť až také ťažké. Len rýchlo prejsť tie niekoľkometrové trhlinové úseky a bude dobre. Mátala ma však ešte jedna vec. Všetci ostatní mali so sebou skúsených vodcov, ktorí dokonale poznali terén vo dne i v noci. Ja som mala len Janíka, ktorý skúsenosti síce má, ale v noci to nikdy nešiel a navyše, vždy zablúdi. Jemne som mu naznačovala, aby sme sa ku niekomu pridali ale odpoveď bola: „Pôjde veľa ľudí. Chodník je vyznačený, nezablúdime.“ Myslíte? Kým sme sa mi pozbierali, všetci už boli preč a Janík pár metrov ako sme vyšli z tábora, zišiel z chodníka. Viete si to predstaviť? Tma ako v rohu. Na cestu mám svietili len naše dve svetielka a nikde nič, čo by nám ukazovalo kade kráčať. Teraz to nebola panika, ale hnev, ktorý ma celú ovládol. V duchu dom si nadávala na čo som sa to dala nahovoriť! Vtedy som si spomenula na svoju sestru Katarínu, ktorá, keď s nami raz takto zablúdila, povedala: „Už sa nenechám tebou viesť!“ A to som si povedala i ja. Hlavou som začala krúžiť zo strany na stranu a hľadala nejaký záchytný bod. A zrazu….červená vlajočka, ktorou bola označená cesta. Vydýchla som si úľavou a vyrazila. Janík za mnou. Mala som pocit, že som nás zachránila. Až neskôr mi povedal, že ju videl i on, takže sa ničoho neobával. Kráčala som rezkým krokom, aby som ten hnev spojený so strachom zo seba dostala. To posledné čo som chcela, bolo aby sme sa pohádali. Po pár metroch som pustila Janíka pred seba a predstavte si, opäť sme ocitli mimo cesty. Našťastie sme videli svetielka iných turistov, takže sa blúdenie nekonalo. Pod ľadovcom sme si obuli mačky, naviazali sa lanom a začali stúpať. Neviem či to bolo tým šerom(začínalo pomaličky svitať) alebo tým, že ľadovec bol riadne zmrznutý a sneh pevný, ale tie trhliny mi už nepridali také hrôzostrašné. Akoby sa zmenšili. Nebolo to ľahké, to vôbec nie, ale akosi mi to išlo lepšie a ľahšie. Boli úseky, kedy som mala „stiahnutý zadok“ a to doslova…ale akoby som pred tými ostatnými ľuďmi nabrala silu a odvahu. Najťažší úsek sme mali za sebou, teraz nás už len čakalo nekonečné stúpanie. Slnko začalo stúpať a nám bolo čoraz teplejšie a teplejšie. Zdalo sa mi to nekonečné. A zrazu ten istý pohľad ako niekoľko dní predtým. Červené a žlté bodky. „Bože, to je už tábor!!!“, zvolala som nadšene. Zdalo sa, že je to na skok. Nebolo!!! Vliekli sme sa ešte dosť dlhý čas, spotení, unavení, nevládni. To slnko nás neskutočne vyčerpávalo. A určite i nadmorská výška. A hoci sme už ku koncu kráčali takmer po rovine, mali sme pocit, že ideme do kopca. Pocit úľavy však v istom okamihu vystriedal strach. Oproti nám išla malá skupinka ľudí s bobami. Ja som ich tak nazvala, ale v skutočnosti to boli záchranárske nosidlá. Napadlo ma, že sa niekomu asi stal úraz, avšak v tom Janík prehovoril: „Nepozeraj sa, nesú mŕtveho.“ Čo urobíte, keď vám toto niekto povie? Samozrejme, že sa pozriete. Nebol to príjemný pohľad. Muž obalený akoby igelitom. Chýbala mu časť ruky. Mám to doteraz pred očami. Bol v takej neprirodzenej polohe, s rukami hore a mne neustále behalo hlavou, čo sa mu mohlo stať. Až neskôr sme sa dozvedeli, že to bol Japonec, ktorý nezvládol aklimatizáciu a už pred pár dňami vyzeral zle -nedobre. No a choďte ďalej s takýmto pocitom. Tie posledné kroky do tábora boli nesmierne ťažké. Obaja sme boli vyčerpaní a navyše bolo treba postaviť stan. Ja som si len bezmocne sadla na batoh, vytiahla natvrdo uvarené vajíčka, ktoré sme dostali na raňajky a s obdivom pozerala na Janíka ako vyrovnáva terén a stavia stan. Okolo nás boli trhliny, nie také veľké a hlboké, ale vždy hrozilo, že do nejakej môžete spadnúť. Obzrela som sa okolo. Tu dole sme boli my a nám obdobní so svojimi stanmi. Nad nami stanové tábory pre ľudí so sprievodcami. Opýtala som sa: „A kde budeme chodiť na WC?“ Janík sa poobzeral po okolí a povedal: „Tam, aj tam a aj tam sa dá“. Obzrela som sa kde ukazuje a uvidela chlapíka v podrepe ako vykonáva potrebu. Nič pre moje oči, toto som vidieť nemusela ale…Inak to proste nešlo. Zašli ste za nejaký snehový múr( ktorý niekto postavil) a urobili to, čo bolo nevyhnutné. Verte, časom si zvyknete…Po čase aj mne bolo jedno, či ma niekto vidí alebo nevidí. Sedeli sme pred stanom, slnko na nás svietilo a nebyť tých verejných toaliet, všade bolo krásne. Boli sme akoby v údolí a okolo nás zasnežené vrcholy. Janík ukázal na jeden a skonštatoval: „Z tohto sa môže ulomiť kúsok a spustí sa lavína. Aha, vidíš? Tamto, to je po lavíne. Ale nemusíš sa báť. Na chodník to nedôjde.“ Nie celkom mal pravdu. Keď sme sa po výstupe vracali, stáli sme na rovnakom mieste, keď sa zrazu ozval hrmot. Pozreli sme sa hore a videli ako sa časť ľadu uvoľnila a padala dolu. Na chodníku boli ľudia a my sme kričali, aby odtiaľ utekali. Zrazu sa utvoril snehový prach a my sme nevideli, či tam niekto je alebo nie. Nestalo sa našťastie nikomu nič, ale časť chodníka bola zasypaná a my sme čakali, kým ju niekto prešľape. Priznám sa, že sa mi tadiaľ nechcelo ísť. Keď som videla tie kusy padnutého ľadu na chodníku, povedala som si, že tí ľudia mali neuveriteľné šťastie. O ich živote rozhodovali minúty a sekundy.

V tábore sme zotrvali opäť dva dni. V ten prvý sme absolvovali aklimatizačný výstup do trojky tábora(6066m.n.m). Nebol to najľahší pochod. Od začiatku až do konca po strmom snehovom úseku. Opäť nádherné počasie. Slnko sa odrážalo od snehovej pokrývky a my sme cítili ako nás páli. Ja tento pocit zbožňujem. Kráčalo sa nám pomerne dobre, i keď ten posledný úsek bol skutočne náročný. Mala som pocit, že stúpame do neba. Vždy sme si stanovili, po ktorú vlajočku označujúcu cestu dôjdeme, napijeme sa a trošku oddýchneme. Počas výstupu nefúkal žiaden vietor. Cesta mi pripadala ale nekonečná. Nebolo absolútne vidieť náznak toho, že blíži koniec. Aké to bolo potom ale prekvapenie, keď sme vyšli na samotný vrchol a priamo pred nami, len pár metrov, žlté a červené stany. „Tábor!!!“, zvýskla som od radosti a úľavy. A keďže sme ešte mali dostatok času, vyšli sme si aj na vrch Razdelnaja(6 168 m.n.m), ktorý je akousi náhradou v prípade, že sa nedostanete na Pik Lenina. Predsa len, je to šesťtisícovka, a aj tá sa do porfólia počíta. Zrazu na mňa došla neuveriteľná únava. Cítila som ako sa mi chvejú nohy a ruky. Jedli sme iba ráno, instantnú praženicu s postarším chlebom, a ja som vedela, že mi chýba cukor a potrebná energia. Nemali sme však okrem vody nič. Dolu strmým kopcom som akoby nevedela ani kráčať. Nohy sa mi plietli, doslova som sa potácala. Janík si to všimol. „Deje sa niečo?“, opýtal sa zozadu. A veru sa dialo. Mala som pocit slabosti, vedela som však, že zísť musím. Napila som sa a mlčky pokračovala. Pomaly. V mieste, kde sme stanovali bol úsek kamenistej hliny, na ktorej sa šmýka. Dali sme si mačky z topánok dole, ale keďže som ledva prepletala nohami, bolo samozrejmé, že som skončila na zemi. Nedokázala som vstať. Janík sa ani nestačil obzrieť a mňa už zo zeme dvíhali dvaja nosiči-Nepálčania s ustarostenou tvárou, či som v poriadku. Usmiala som sa a v duchu si nadávala, aká som nemožná. Pri stane som si bezmocne sadla a iba povedala : „Som hladná…“ Janík s rýchlosťou nachystal horák a už aj varil. Boli mi dopriate: šošovicová polievka, zemiaky so slaninkou a pažítkou. Nad dennú normu. Spokojná som si ľahla a zatvorila oči. Spánok ale neprichádzal. Vlastne po celý ten čas, som v noci toho veľa nenaspala. Viete čo? Vôbec nemám rada stany. Mám v nich pocit chladu. A i keď sme mali karimatky, ktoré sa nafukujú, nepomohlo. Musela som sa každú noc od pása nadol zabaliť do páperovej bundy, aby mi bolo ako tak príjemne. Raz mi bola zima, raz zase horúčava. Priestor bol malý a keď som sa pretočila, nejakým spôsobom som sa zošmykla a bola mimo karimatky. Po tomto výlete som skonštatovala, že do stanu už pôjdem len vtedy, keď tam bude obrovská nafukovačka. A viete či mi bolo odpovedané: „A kto ju tam vynesie?“ No predsa TY Janík, akoby so o tom nevedel! Na druhý deň ráno sme sa zbalili a vyštartovali na nám už známu trasu. Nič príjemné, keď už viete, čo vás čaká. Pôvodný plán výstupu bol taký, že vyjdeme do trojky tábora a vrátime sa do jednotky, kde si dva dni oddýchneme a opäť vyrazíme. Celou cestou som si v duchu hovorila: „Prosím, prosím….nevracajme sa. Iba vyskúšame a keď sa nebude dať, tak sa nebude dať. Len nechoďme už dole.“ Nechcelo sa mi znova absolvovať všetky tie trasy. Cítila som sa unavená, veď každý jeden deň sme šlapali do kopca a neverila som tomu, že aklimatizácia nám to nejakým spôsobom uľahčí. Možno budeme o niečo rýchlejší, ale tiež budeme o čosi viac aj fyzicky unavenejší. Muselo to napadnúť i Janíka, pretože keď som mu to navrhla, absolútne neprotestoval. Bolo teda rozhodnuté. V trojke prespíme a v noci vyrazíme!!! Pamätám sa na príchod do trojky tábora. Strašne fúkalo. Akoby z ničoho nič som zrazu cítila strašnú, ale strašnú zimu. Zuby mi začali nekontrolovateľne drkotať. Doslova, behom pár sekúnd som tak premrzla, že ma musel Janík obliekať do páperovej bundy, páperových nohavíc. Nedokázala som si sama dať rukavice. Bola som úplne stuhnutá. Zabalil ma do spacáka a varil čaj. Tu sa žiaden koňak nekonal. A veru by sa zišiel. Najedli sme sa, uvarili čaj do zásoby, nastavili budík na 3.00 hod. a pokúsili sa zaspať. Janík bez problémov, ja tak striedavo-oblačne.

Prebudenie nebolo príjemne. Všade tma a vonku neuveriteľná zima. Na nohavice sme si dali ďalšie nohavice, páperové. Na bundu ďalšiu bundu, taktiež páperovú. Páperové rukavice, ktoré som len- tak tak vopchala do pútok na paliciach, čelovka na hlavu a ruksak na chrbát. A bozk na ústa. Ideme! Bola som naviazaná lanom. Na začiatku sme klesali dosť dlho dole. A ja som si hovorila: „Preboha!!!! Veď to budeme musieť opäť na konci vyšlapať!“ Bolo pre mňa prekvapením, keď sme po takej hodinke stretli oproti nám kráčajúcich ľudí. Vracali sa späť do tábora. Nechcela som k nim patriť a v duchu som prosila Boha, aby nám doprial dokončiť náš výstup. Pozrela som sa hore, a tak ako v Bolívii, i tu boli svetielka. Vysoko, strašne vysoko. Dosť deprimujúce, keď si pomyslíte do akej výšky musíte ísť. Tie svetielka sa miešali s hviezdami. Skutočne. Obloha bola plná hviezd a ja som niekedy nevedela, čo je čo. Mala som dojem, že kráčam do neba. Stále vyššie a vyššie. Zdalo sa mi, že hviezdy mám na dosah ruky, a že ten prvý kopec už musí mať koniec. A vždy som prepadla malej beznádejí, keď sa zas objavil ďalší. I napriek tomu všetkému, to bol neuveriteľne nádherný pocit. Nedokážem ho dostatočne popísať. Keď sme prvú etapu zvládli, už svitalo. S pocitom úľavy som Janíkovi povedala: „Prosím ťa, pobozkaj ma.“ Utrel mi „primrznutý soplík na nose“ a objal ma. Začalo sa mi zívať. Nemohla som prestať. Nie preto, že by som bola nevyspatá, skôr to bolo tým nedostatkom kyslíka. Až o niekoľko hodín sa mi Janík priznal, že mal o mňa strach. Videl, že nie som celkom v poriadku a bál sa, že jednoducho zaspím. Asi mal pravdu, pretože niektoré úseky si nepamätám. Viem ale, že keď sme išli takmer kolmo do kopca, držiac sa lana, tak som si povedala. „Keď som toto vyšla, na vrchol už dôjdem“ Akoby som nabrala nové sily. Táto časť bola skutočne ťažká. Navyše sa mi v tom najstrmšom úseku zošmykla z nohy mačka. Janík zostúpil a obul ma. Musel to mať chudák so mnou občas ťažké. Kráčali sme ako stroje. Z nohy na nohu, nádych, výdych. Myšlienkami všade možne. Občas som myslela na deti, mamu, otca, občas si predstavovala aké to bude na vrchole, občas sa rozprávala sama so sebou. Slnko poriadne pálilo, obloha bola modrá a žiaden vietor. Také počasie tu nebýva časté.

Uvedomovali sme si aké máme šťastie. Kráčali sme len v tričku a v „obyčajných nohaviciach“. Pili sme každú chvíľu, „pochutnávali si“ na géloch a v ústach cmúľali hroznový cukor. Bol to taký zvláštny pocit. Už sme vedeli, že to dáme. Bola som nesmierne vďačná, že nám to bolo dopriate. Nebolela nás hlava, dýchalo sa nám taktiež dobre. Okrem fyzickej únavy sme nepociťovali žiadne príznaky nadmorskej výšky. Pamätám si ako sme došli po dlhšej dobe na rovinku a pred nami bol vrchol. Myslela som si, že to už bude ono. Tak radostne som zvolala: „Janík, už iba chvíľa!!!“. On vedel, že je ešte zavčasu. Nepovedal v tej chvíli ale nič. Iba sa usmial. Rezko som vykročila, plná nádeje a optimizmu….Keď som zistila aká je pravda, spomenula som si na slová kamaráta Pištíka, ktorý mi povedal: „Koniec je strašne zdĺhavý. Zdá sa ti, že si už na vrchole a zrazu ďalší a ďalší.“ Toto bolo to miesto. Po čase sme začali stretávať ľudí vracajúcich sa z vrcholu. Zastavili sme ich a opýtali ako ešte dlho. Jeden povedal: „Minimálne hodina hore a dole“, a ten druhý: „Už iba chvíľa“. Vyberte si…Z hľadiska času ale bola reálnejšia tá prvá verzia. Už sme nestúpali kolmo do kopcov. Boli to nekonečné výhupy, ktoré ma vnútorne ubíjali. Pri každom ste si mysleli, že UŽ…

Neviem ako to prišlo. Zdvihla som hlavu a zrazu hore ľudia s vlajkami. Obzrela som sa spýtavo na Janíka. A on: „Sijuška, dali sme to!“ Pamätám si na ten pocit úľavy. Ja som to zvládla, hovorila som sama sebe. V duchu som jasala. Samotný vrchol nie je absolútne ostrý, Stúpa sa naň postupne a plynulo. Uprostred je busta Lenina a kopa vlajočiek. Pobozkala som ho na čelo a poďakovala mu. V myšlienkach mi napadlo, aký bude na mňa môj otec pyšný. Ja a Lenin na vrchole 7tisícovky. Divné nie? Ale ten Lenin ma neustále lákal a aspoň takto som ho tu stretla. Sadli sme si a obzerali sa dookola. Stále bolo teplo. Zatvorila som oči, nastavila tvár do slnka a v duchu si pomyslela, aké mám šťastie. Toto nezažije hocikto. Mne to bolo dopriate…Janíkom, a v neposlednom rade i samotným Leninom. Na oslavu zdolania sme si odbalili snickersky a konečne ich zjedli. V tej chvíli si to ani poriadne neuvedomíte, že ste v takej výške. Pamätám si, že celou cestou som Janíkovi hovorila: „Preboha, veď my ste to dali! To je neskutočné!“ Návrat bol zdĺhavý, nekonečný ale euforický. Keď sme sa vrátili späť do tábora, do vysielačiek zahlásali: „Dvaja Slováci vyšli na Pik Lenina.“ A my sme sa s hrdosťou na seba pozreli. V dvojke tábore nám zatlieskali, pogratulovali a v základnom nám na večeri za potlesku odovzdali diplomy. Ten obdiv bol príjemný. I napriek tomu všetkému som povedala Janíkovi: „Myslím, že už vyššie nepôjdem. Stačilo mi.“ Dvadsaťštyri kilometrov a 3 535 metrov(mimo aklimatizačných výstupov) prevýšenia sme zvládli za 9 dní. Bola som fyzicky a aj psychicky unavená, ale…to, čo som zažila za to stálo.

Dnes, keď to píšem, viem, že chcem ísť vyššie. Neviem to v sebe potlačiť a myslím, že to i napriek tým slovám, vie i Janík. Mám dokonca i vybraný vrchol. Ten najľahší z osemtisícoviek. Avšak, kúpim si širšiu karimatku, teplejší spacák a oveľa viac Travellunchov. Verím, že mi bude dopriate…a aj viem, kto tam bude so mnou. Bez neho to totiž už v mojom živote nejde…

Text a fotografie: Silvia Kajanková