Spoznaj oblasť Guaviare v Kolumbii

Oblasť Guaviare je iba pár hodín letecky alebo 12 hodín autobusom z Bogoty na západ. Nachádza sa na rozmedzí medzi horami a tesne pred dažďovým pralesom. Doposiaľ veľmi málo ľudí zavítalo do tohto regiónu, ktorý sa iba pred pár rokmi otvoril svetu. Čo ponúka? Prečítajte si denník z dvoch z piatich dní, ktoré som strávil v tomto regióne s GeoTours del Guaviare, ktorý aktuálne majú v ponuke niekoľko zaujímavých možností (web majú zatiaľ v španielčine, ale vedia aj po anglicky. Stačí sa im ozvať.)

„Počas vojny v rokoch 1948-49 sem utiekli liberáli. V šesťdesiatych rokoch sa tu začala pestovať marihuana a potom koka. Farmárov postupne začala ovládať guerilla. Tí, čo pestovali, im museli odovzdať dať úrodu. Inak ich uniesli a zabili. Všetko sa zmenilo v roku 2014, keď guerilla podpísala mier. Guerilla odovzdala zbrane a v rámci dohody nikto nešiel do väzenia. Štát ich nechal tak a investoval veľa do infraštruktúry a ponúkol ľuďom kurzy poľnohospodárstva, aby mohli začať normálne žiť. Vtedy vznikol aj turizmus. Pre nebezpečenstvo predtým nikto nešiel do regiónov ako Guaviare,  Cerros de Mavicure, Raudal del Jirijirimo alebo Cañón de Araracuara,“ hovorí mi 52 ročný sprievodca Luis.

Spím len pár hodín. Za oknom mi rastú banány a o ôsmej spoznávam Josého. Pohodového chalana, s ktorým zisťujem, že tu je život pohodový a veľmi pokojný. Najskôr ideme na roh ulice na raňajky a potom nasadáme na motorku. Ideme asi dvadsať minúť. José platí symbolické vstupné, ktoré sa platí pri každom mieste pre turistov. S Josém ideme po malom turistickom chodníku, po ktorom sa čoskoro dostávame k takmer 10 metrovým skalám, ktoré vznikli pred troma miliardami rokov, keď boli ešte pod morským dnom. Medzi skalami je vidno aj pekné vymleté úzke kanále a cestičky. Ich zloženie je veľmi výživné a vďaka tomu na skalách rastú rôzne rastliny, z ktorých mi najviac v pamäti utkvela bromélia. Skaly sú naozaj obrovské a sú akoby z iného sveta. Medzi nimi je príjemný chládok. Sme vo výške iba 200 metrov nad morom a na slnku je pekne teplo a hlavne vlhko. Hlavou atrakciou je Puerta de Orion, ako nazývajú veľký skalný oblúk, ktorému hovoria aj brána do Amazónie. Je vysoký dvanásť a široký dvadsaťpäť metrov. V diaľke sa dá naozaj pozorovať nekonečná rovina a nížina, ako aj mesto San Jose de Guaviare. Stúpame ešte o kúsok vyššie na jednu vyhliadku. Chodník pokračuje aj ďalej. Po polhodine by sme prišli na miesto, kde o mesiac až dva budú v rieke do červena kvitnúť rastliny a bude to ako v rozprávke. Týmito rastlinami je známe najmä miesto Caño Cristales, avšak ešte nie je sezóna. José mi ukazuje palmu, z ktorej domorodci získavajú červíky bohaté na bielkoviny – mojojoy. A tiež je tu palma moriche, ktorá je na miestach, kde sa takmer vždy dá nájsť voda.

Po obede sa presúvame iba pár kilometrov k rieke, po ktorej nás domáci na lodi berie zátokami na čierne jazero, teda Laguna Negra. Rozveseľujú ma malé korytnačky, ktoré sú na konároch a kameňoch popri brehu. Sú malé, chutné a len tak oddychujú a pozerajú, čo sa deje. A občas, keď čln ide bližšie, tak sa pred nami iba prevalia na bok a čľupnú do vody. Pekne je aj pri Lagune Negra. Pohodové jazero s jedno rodinou žijúcou na polostrove. Dá sa tu pokojne plávať a občerstviť. Keďže je víkend, aj pár domácich si prišlo urobiť výlet a hrajú plážový volejbal. Ja sa kúpem a je mi dobre. Po návrate na hotel iba oddychujem a dospávam nočný autobus. Večer ma ešte čaká burito v reštaurácii na rohu. Pre viacdňové výlety agentúra zabezpečuje kompletný servis aj s jedlom. Ak by som nebol sám, ale v skupine, tak by sa asi aj spalo na rôznych miestach, ktoré sú bližšie miestam, ktoré navštívime. Keďže som sám, je ľahšie, ak spím v meste. José ide večer nočným autobusom do zóny cafeteros na školenie. A pre jednodňové výlety majú pravidlo, že každý deň ide iný sprievodca.

Druhý deň ma čaká 22 ročná Fernanda. Milá krásna sprievodkyňa, ktorá sa však necíti na to, aby ma viezla na motorke, a tak ideme autom so šoférom. Jej tvár spoznávam až pri raňajkách, keď si dáva dole rúško. Pomaly sa presúvame na miesto nazývané Ciudad de Piedra.

„Rovnako ako Puerta del Orion patrí celá oblasť pod Serraniu de la Lindosa, ktorá patrí pod Guajanskú vrchovinu. Má 18.800 hektárov. Hory vznikli pred troma miliardami rokov, v prekambrickom období. Tiahne sa časťou územia od vodopádu Salto Angel vo Venezuele až po Čile. Ale nie všade. Serraniu de la Lindosa pomenovali po tom, ako pozorovali územie z lietadla. Videli rovné kamenné dosky – losa, ktoré boli aj krásne – linda. Spojením týchto dvoj slov vznikol názov lindosa,“ hovorí mi Fernanda.

To už kráčame po chodníku pomedzi rôzne skaly s výškou maximálne päť metrov, ktoré sú roztrúsené po okolí. Je vidieť, že naozaj boli kedysi pod úrovňou mora. Na niektorých miestach sú skaly usporiadané ako ulice a je tu niekoľko križovatiek. Aj preto toto miesto dostalo názov kamenné mesto.

Po ceste sme videli aj odbočku na miesto s názvom Túneles.  Podľa Fernandy a aj podľa šoféra je ešte zaujímavejšie, a keďže kráčame celkom svižne, ideme sa pozrieť aj tam. Aj tu je zopár roztrúsených skál, z ktorých na niektorých miestach sú aj veľké balvany na miestach, akoby ich tam niekto položil. Fernanda mi ukazuje aj pár malých nástenných malieb pod jednou skalou. Hlavnou atrakciou tohto miesta je niekoľko tunelov, teda desiatky metrov dlhých chodieb pod skalami, v ktorých žijú aj netopiere. Klíma v tuneloch a chodbách v okolí vysokých skál je oveľa príjemnejšia. Na záver mi Fernanda ukazuje jacuzzi, teda krásne miesto na kúpanie v rieke. Krajšie by mohlo byť už len v prípade, že by sa kúpala tiež.

Vraciame sa späť k autu a po výbornej rybe na obed navštevujeme prírodné jazierka – Pozos naturales. Postupne ideme okolo štvormetrového vodopádu, v ktorom sa pekne osviežujem. Odtiaľ vedú dva chodníky. Jeden cez les a druhý po rieke. Jasné, že volím ten druhý. Kráčame po členky až po kolená v potoku k ďalším krásnym miestam na kúpanie, až prichádzame k ďalšej rieke, kde si aj domáci často odskočia oddýchnuť si. Jazierka v potoku sú jednoducho prekrásne a niekoľkometrová hĺbka ich robí ideálnym na skákanie. Večeru máme v reštaurácii Catumare, ktorá sa snaží pripravovať jedlá z pôvodnej kuchyne novým spôsobom. Objednávam si casabe con pollo, teda kuracie mäso so zeleninou v ceste z juky. Fernanda má rybacie nugety s hranolkami. K tomu máme mangový džús.

O ďalších miestach, vrátane obrovskej skaly so stovkami starých malieb a o kúpaní sa s delfínmi sa dozviete v cestopise Nespútaná Kolumbia.